„Nojzík“ bol pre mňa dlho ako Columbova žena...

Moje slovenské more

Vraví sa, že slovenské more je v Chorvátsku, ale moje more je tuto pár kilometrov za rakúskou hranicou. Moje more je Neusiedler See (Neziderské jazero). Som typický „jazerný“ človek, tichá voda. Všetko od Balatonu až po Bodensee je moje. Na kúpanie ma veľmi neužije (hoci, učím sa), ale tá atmosféra, rovnako ako pri mori, ma fascinuje. Sedieť na brehu a pozorovať hladinu, zapadajúce slnko či vodné vtáctvo, ideálne s pohárom vína a rybou na grile…

„Nojzík“ bol pre mňa dlho ako Columbova žena – všetci o ňom hovorili, len ja som ho nikdy na vlastné oči nevidela. Až sa nám narodili deti a začali sme pre ne hľadať pekné miesta na prechádzky a na hranie. Napriek tomu, že sme túto výsostne letnú dovolenkovú destináciu začali spoznávať v zime, hneď nás očarila. Je tam krásne vždy a za každého počasia.

Neusiedler See je na zozname svetového dedičstva UNESCO oprávnene a podobnosť s Balatonom nie je čisto náhodná, obe tieto stepné jazerá sú v Európe jedinečné. Ideálne miesto pre vodné športy, cyklistiku, rybárčenie, pozorovanie vtáctva, vinársku turistiku i gastroturistiku, pričom deti sa vám tu aj zbláznia od radosti z pekných ihrísk, obyčajného hádzania kamienkov do vody a naháňania kačiek po brehu. (O perfektných sociálnych zariadeniach pre deti nemusím ani hovoriť, sú tu všade samozrejmosťou.)

Keď boli deti ešte malé, robievali sme si s nimi na plážach pikniky (aj v zime), ale ako rastú, osmeľujeme sa pomaly aj do reštaurácií. Na jar nás, napríklad, prekvapila reštaurácia „Zur Blauen Gans“ vo Weidene. V tesnej blízkosti pláže a plážového „rezortu“ sa nachádza moderná, vkusne zariadená stavba s prvkami tradičnej panónskej architektúry s vonkajšou terasou s ležadlami, sedačkovou hojdačkou a veľkorysou záhradou s ihriskom a športoviskami.

Rodinám s deťmi tu naozaj rozumejú. Hneď, ako sme vošli, sa nás opýtali, či môžu deťom priniesť vývar. Kým sa deti povyzliekali a spamätali, mali na stole teplé polievky a mohli sa do nich pustiť. My sme si zatiaľ mohli pokojne vyberať z jedálneho lístka. A kým nám doniesli jedlá, decká už najedené lietali po vonku a my sme si mohli v tichu vychutnať nedeľný obed. Doteraz z toľkej pozornosti a dôvtipnosti personálu nechápem…

Možno starnem, ale postupne (vďaka deťom) začínam prichádzať na chuť tradičným jedlám rakúsko-uhorskej proveniencie a páči sa mi, že súčasná maďarská i rakúska kuchyňa hľadá zdravý balans medzi starým a novým, stavia na tom, čo je (a vždy bolo) dobré a typické pre ich kuchyňu, ale díva sa dopredu a využíva poznatky a estetiku modernej gastronómie. Deťom vždy objednávame tradičnejšie jedlá, aby sme od základov budovali ich gastronomickú identitu a kultúru, ale najviac sa teším, keď môžem po nich dojedať. Tie ich voňavé hovädzie vývary a ľahulinké rezne sú vždy ako báseň. (Ale rovnako ako im ja tajne ujedám z tanierov, chodia aj oni zvedavo nakúkať do našich a, samozrejme, naše jedlo im chutí vždy najviac.)

Keď však chceme mať návštevu reštaurácie nerušenú, chodíme bez detí. Tak sme sa aj nedávno, keď boli na prázdninách, vybrali na romantickú večeru do Podersdorfu. Reštaurácia a vinárstvo Zur Dankbarkeit funguje počas sezóny len 4 dni do týždňa a rezervácia je tu nevyhnutná. Ale stojí to za to! V lete sa sedí vonku na dvore v tieni gaštanov a platanov, kde budete spomínať na prázdniny u starých rodičov na dedine a stratíte pojem o čase.

Jedlo je opäť rafinované i jednoduché zároveň. Menu sa mení každý týždeň podľa sezóny a dostupnosti surovín. V živote by som si nepomyslela, že si budem niekedy dávať v reštaurácii paštétu, ale táto židovská pečeňová paštéta s teplou brioškou a pohárom sladkého vína bola asi tým najlepším jedlom, aké som tento rok jedla. Taká „blbosť“ – paštéta, ale ja som sa vznášala v nebi. Vážne mám pocit, že čím ďalej, tým viac ma bavia jednoduché veci. Jednoduché, ale štýlové, na úrovni, s noblesou a s niečím extra…

Ak by vám niektoré výrazy v jedálnom lístku neboli jasné, nebojte sa opýtať, pracuje tu dosť Slovákov v kuchyni i na pľace, určite vám poradia. Po skvelej večeri vám už nič nebude treba, maximálne tak gýčový západ slnka nad jazerom, alebo prechádzka k miestnemu veternému mlynu, ale to vám už nemusím hovoriť, na to už prídete sami, keď sem zavítate. Ja som vás len chcela trochu navnadiť na objavovanie miestnych gastronomických pokladov, ktoré by vám mohli zostať skryté, ak by ste sa príliš nechali strhnúť čarom jazera a nevedeli sa odpútať. Je tu toho dosť, tak zase niekedy dovidenia pri Nojzíku!

Fotogaléria Zur Blauen Gans:

Fotogaléria reštaurácia a vinárstvo Zur Dankbarkeit:

Ďalšie tipy na výlety do Rakúska:
Cestou necestou
Verzauberungsanstalt
Gastroturizmus na dovolenkový spôsob
Ako chutí najlepšie mesto pre život
Tak ďaleko, tak blízko do brucha Viedne
Viedenská gastrokultúra a my
Jesenné výpady za hranice (všedných dní)
Wachau – nakuknutie do raja
36 hodín v marhuľovom kraji
AT – DE: Wunderschön
Vianoce na zámku

4 komentáre/ov "Moje slovenské more"

Pridaj komentár
  1. edita

    23. augusta 2015 o 10:16

    Super…..

    Odpovedať
  2. Tana

    8. septembra 2015 o 10:46

    tak zrovna gastrozazitky by som tam nehladala, o to viac som rada, ze to tam stoji za navstevu aj v zime, urcite vyskusam

    Odpovedať
    • zuzka

      8. septembra 2015 o 13:50

      Hej, presne, Nojzík nie je Disneyland, kopec vecí tam nie je na prvý pohľad zjavných, treba hľadať, pýtať sa a objavovať. Dobrodružstvo.

      Odpovedať

Pridaj komentár