„Ľubľanský hrad je miesto, kde sa aj reálne žije...“

Ľubľana – ako sa vám páči?

V poslednom príspevku z prázdnin sa ešte vrátim k nášmu výletu do Slovinska a podelím sa o pár postrehov a inšpirácií z Ľubľany. Poznáte Ľubľanu? Ako sa vám páči?

Pri prieskume, ako najlepšie stráviť deň v Ľubľane ma nadchol koncept Otvorenej kuchyne – pouličného trhu s jedlom, ktorý sa na Pogačarovom námestí – medzi ľubľanskou katedrálou a kolonádou tržnice – koná každý piatok popoludní od apríla do októbra. Sympatické je, že sa tu podľa istého kľúča prezentujú reštaurácie, jedlá a vína z celého Slovinska, vďaka čomu je Otvorená kuchyňa lákavá nielen pre turistov, ale aj pre domácich. Nemusím zdôrazňovať, že je tu v piatky večer skvelá nálada. Pri dobrom jedle a hudbe sa tu bavia distingvované páry v strednom veku, rodiny s deťmi, rozjašená mládež, aj samotní stánkari. Nechýba tečúca voda na pitie a umývanie rúk, ani prísne separovaný odpad s asistenciou poriadkovej služby. Veľmi by som si priala takéto pravidelné podujatie aj v Bratislave. Miesto, kde by sme mohli po pracovnom týždni odštartovať víkend v meste, neformálne sa stretnúť s priateľmi a ešte aj podporovať dobré podniky, spoznávať rôzne špeciality a vína pod holým nebom. Čiže tip č. 1, ak sa budete v sezóne chystať do Ľubľany, naplánujte si to tak, aby ste stihli piatňajšiu Otvorenú kuchyňu.

A to bol len začiatok ľubľanského nočného života. Toto malé mesto (polovica Bratislavy) vie teda poriadne žiť! Ani turistov sa nebojí! Zdalo sa mi, že sú všetci ľudia v uliciach. Na večeri, na drinku, na zmrzline, len tak postávajúci na mostoch, korzujúci na nábreží, pozorujúci čulý ruch na námestiach… V nočnom šere a farebnom osvetlení z všadeprítomných terás reštaurácií a barov som mala pocit, ako by som bola niekde pri mori na promenáde. Prisahala by som, že aj more bolo cítiť vo vzduchu.

Za denného svetla je Ľubľana iná. Ošumelejšia a provinčnejšia. Konečne som ale videla v plnej kráse známe Plečnikove stavby, aj siluetu Ľubľanského hradu, ktoré mi v nočnej tme (a po pár drinkoch) prišli akési rozmazané… Hneď ráno sme si teda dali strmý výšľap na hrad a hradnú vežu, aby sme si mohli pozrieť mesto pekne z výšky. Zaujalo ma, aká je Ľubľana malá, kompaktná a úhľadná. Presne, ako sa hovorí, ako na dlani. Žiadne nekoncepčné developérske obludáriá, ktoré hyzdia pohľad na mesto a kazia jeho celkovú panorámu. Žiadne presklené veže tu a tam, nevkusné nákupné centrá kade-tade, megalomanské bilboardy, či kanárikovské fasády. Úprimne sa čudujem, ako je vôbec možné, že sa Ľubľana dokázala ubrániť bezbrehému post-socialistickému stavebnému boomu a či je to tým, že tu kultivovaný urbanizmus funguje, alebo nefunguje. Lebo, napríklad, v samotnom centre ostáva aj po 25 rokoch „patina zašlých čias“ a nikto sa ju nasilu nesnaží premaľovať.

Z čoho by sme si tiež mohli vziať príklad, je nádherne nanovo prestavaný hrad (počas vojny bol zničený), kombinujúci historické prvky s modernými. Ukážka toho, ako vrátiť dominantu mesta mestu. Aby nebola len zaprášeným skanzenom a suvenírovou pascou pre turistov, ale aj neoddeliteľnou súčasťou kultúrno-spoločenského života jej obyvateľov. Ľubľanský hrad je miesto, kde sa aj reálne žije – chodí sa sem za kultúrou (vrátane kvalitnej gastronómie), ktorej jedinou ingredienciou nie je len exkluzívna poloha a výhľad. Bravó!

A čo sme vyskúšali z ľubľanskej gastronómie okrem Otvorenej kuchyne? Vzhľadom k tomu, že sme v Ľubľane nestrávili ani 24 hodín, nebolo v našich silách ochutnať veľa. Stihli sme však výborný obed v bistre Ek, jednom z nových, inšpiratívnych miest, kde sa snúbi zaujímavý interiér a dizajn so zmysluplnou, modernou kuchyňou. Servírovanie i kombinácie chutí sú tu síce jednoduché, ale osvedčené, ani jedál nie je veľa, rýchlo si vyberiete. Žiadne prílohové krumple ani ryže na vyplnenie taniera, žiadne otrepané cestoviny. Ale poctivá práca so zeleninou, s kúskom mäsa, ryby, vajíčka, poriadny chlieb, citrusy a dobré pitie. Presne takýto typ jedla (nielen na cestách) vyhľadávame, presne takto nám to stačí a vyhovuje. Žiadna veda, len sedliacky rozum.

Čo sme si ale nenechali v Ľubľane ujsť, bolo prejsť si väčšinu kaviarní s výberovou kávou. Aj za cenu, že sme ju všade neochutnali. V piatok neskoro večer sme už nechceli piť kávu, tak sme si dali aspoň pár drinkov v populárnom bare TOZD, osobitom podniku v centre mesta na atraktívnom mieste pri rieke Ľubľanica. Večer je tu poriadne živo. Trpezlivo sme si vyčkali na voľný stôl vonku a nechali sa unášať vírom noci. Pri potulkách nočným mestom sme nakukli aj do Café Čokl, v ktorej sa po prvý raz v Ľubľane podávala výberová káva a dnes už patrí k renomovaným kávovým inštitúciám v meste, i keď v trochu ošarpanom šate, bez pozlátka hipsterských hajpov či dizajnového interiéru.

Naopak, dizajn si užijete v miniatúrnej kaviarničke Črno zrno, ktorej majiteľom je sympatický kolumbijský architekt, ponúkajúci kávu výhradne z Kolumbie. Pomáha tak aspoň čiastočne farmárom svojej rodnej krajiny a šíri osvetu a dobré meno kolumbijskej kávy vo svete. Stretnutia s takýmito ľuďmi sú presne tým, čo máme na tretej kávovej vlne najradšej – osobné príbehy ľudí, ktorí za ňou stoja. Na nezaplatenie.

A ako som tu spomínala, že historické pamiatky v Ľubľane žijú rušným životom – pred odchodom sme sa ešte zastavili na poslednú kávu v Stow Coffee Roastery, sídliacej v ľubľanskom mestskom múzeu. Bezkonkurenčne zlatý klinec našej návštevy mesta. Žiarivý príklad toho, ako veľmi svedči treťovlnovým kaviarňam umiestnenie v nejakej kultúrno-vzdelávacej inštitúcii. Áno, je to tu dosť zašité, náhodný turista z ulice sem určite nezavíta, aj my sme mali čo robiť, aby sme trafili, ale objavili sme poklad. V nekonvenčných, veľkorysých priestoroch múzea, s vynikajúcou kávou, profi baristami, famóznymi domácimi koláčmi a inšpiratívnou literatúrou na listovanie, toto je ono. (Moderný časopis Outsider o slovinskej architektúre, kultúre a urbanizme Slovincom závidím a nechápem, ako sú schopní ho na takom malom trhu vydávať.)

Ľubľana je príjemným spestrením cestovania po Európe, nepopieram. Možno som čakala viac „krásna“, výraznejší urbanistický progres. Na pohľad mi veľmi pripomínala Bratislavu, resp. to, čo tu stále pretrváva z minulosti a čo máme spoločné. Ale je pravda, že Ľubľana je zelenšia a je tu menej vizuálneho smogu. Budovy a ulice síce nie sú navonok vynovené (možno je to aj dobre, ako tak sledujem v Bratislave), ale obchody a podniky sa mi tu zdali kvalitnejšie. Viac dizajnu, viac concept store-ov, menej mainstreamového sortimentu, najmä pre deti, doplnkov do domácnosti a pod. A k tomu vynikajúca zmrzlina na každom rohu. Ešte jedných 24 hodín v Ľubľane by som si vedela predstaviť, mala by som ešte pár dobrých tipov na zaujímavé podniky, ale možno je lepšie si niečo nechať aj nabudúce a mať sa na čo potom tešiť… Ktovie, možno sa sem ešte niekedy v blízkej budúcnosti vrátim. Ale… skôr to vidím na jednu noc pri Maribore, už to mám aj vymyslené a zapísané v zozname plánov… Tak to asi nechám na osud, ako sa to vyvŕbi. Vy ste ako na tom so Slovinskom? Páči? Nepáči? Maribor alebo Ľubľana? Alebo skôr hory a more?

Fotogaléria:

Pridaj komentár