Keď si spomeniem na prázdniny a zážitky z dovolenky na Morave, zdá sa mi to všetko ako krásny sen, ktorý sa mi počas pandémie prisnil. Trochu ma aj mrzí, že sa teraz nemôžete len tak vybrať na víkend do Zlína alebo do Luhačovíc a pozrieť sa na miesta, o ktorých tu dnes budem písať, ale možno o to viac si ich potom vychutnáte a oceníte. Berte preto tento (a každý ďalší) text ako vklad v banke, pre ktorý si v lepších časoch prídete.

…zdá sa mi to… ako sen…

Odkedy som videla Překvapivé stavby o Pamätníku Tomáša Baťu v Zlíne, nevedela som ho dostať z hlavy (a to tam ešte nevisel ten Junkers). Tiež som si naň naživo musela počkať viac ako rok. Všetci, čo poznáte Adama Gebriana, viete, že ak už o niečom hovorí v superlatívoch, musí to byť bomba. Gebrianove videá roky používam ako osvedčené vodítko na cestách, veľakrát sa architektúra stáva primárnym cieľom našich výprav. Rovnako ako návšteva Zlína tento rok. Žiadna Rujána, žiadne Alpy, priatelia, naším zlatým klincom leta 2020 bol Zlín!

Pamätník Tomáša Baťu je len špičkou ľadovca. Ak toho veľa o Tomášovi Baťovi neviete, Pamätník bude pre vás ideálny začiatok. Popri Adolfovi Loosovi to bola práve životná filozofia Tomáša Baťu, ktorá ma tento rok asi najviac inšpirovala a držala nad vodou. Niektoré jeho myšlienky sú ešte aj dnes mimoriadne aktuálne a progresívne. Až ma mrazilo, keď som si uvedomila, čo všetko bol jeden človek schopný vybudovať v období medzi dvomi svetovými vojnami. Pritiahol do Zlína najlepších architektov, vrátane Le Corbusiera, postavil Zlín doslova na zelenej lúke. Zlín je mesto zelene par excellence, dokonca má aj lesný cintorín. A pritom je to vlastne priemyselné mesto, ten kontrast zelene a industriálu je veľmi pôsobivý. Zlín je výkladnou skriňou nielen baťovskej architektúry, ale hlavne architektúry funkcionalistickej. Obdivovatelia prác F. L. Gahuru, J. Kotěru či V. Karfíka si tu naozaj prídu na svoje. (Mimochodom, Adam Gebrian aj Eva Jiřičná sú zlínski rodáci.) Zlín je mesto dizajnu, filmu, športu, študentov… má toľko vrstiev, ktoré tu môžete postupne odhaľovať a objavovať, že vám na to jeden výlet stačiť nebude. Len pozor, celé centrum mesta je mestská pamiatková zóna, nezaparkujete tu, nechajte autá radšej mimo.

A keď popritom pochodíte všetky minule spomínané kaviarne a budete mať chuť zakončiť deň vo veľkom štýle, rezervujte si večeru v reštaurácii La Villa. Pre milovníkov architektúry bude príjemnou zámienkou pozrieť si zvnútra „Vavrečkovu vilu“, postavenú Vladimírom Karfíkom pre jedného z Baťových riaditeľov Huga Vravrečku (okrem iného dedka Václava Havla). Pred pár rokmi bola excelentne zrekonštruovaná ďalším velikánom českej architektúry Josefom Pleskotom (všimnite si zväčšené okno na prvom poschodí). A tá záhrada! Časť slúži ako úžitková záhrada pre potreby kuchyne (to už je v kvalitnej reštaurácii, hádam, štandard), časť ako štýlová kulisa pre rôzne záhradné slávnosti. Už len môcť sa tu prechádzať a pozerať je zážitok.

No nielen zrakom sme sa kochali. Príjemne nás prekvapilo aj jedlo. Vôbec sme to nečakali. Servis je maximálne profesionálny, v rukavičkách a naškrobených košeliach, ale atmosféra veľmi príjemná a komorná. Poctivú medzinárodnú kuchyňu s dôrazom na francúzsku gastronómiu sme už dobre dlho nejedli a chutila nám, aj deťom. Darmo, klasika je klasika. Žiaden chod nebol slabý, všetko od amuse bouche až po mignardises bolo výborne dochutené a vyvážené, porcie presne ako máme radi, ani malé, ani veľké. Jednoznačne najväčšie prekvapenie dovolenky, kiež by sme takúto reštauráciu v takomto kvalitnom prostredí mali aj v Bratislave!

Kým do Zlína sa chodí za baťovskou architektúrou, do Luhačovíc za Jurkovičom. Už roky s deťmi chodíme po stopách Dušana Jurkoviča a zobrať ich konečne do Luhačovíc bolo zdolaním ďalšej významnej méty na tejto ceste. Veľmi ma potešilo, že za posledných pätnásť rokov, kedy som v Luhačoviciach bola naposledy, sa veľa zmenilo k lepšiemu. Najmä čerstvo zrekonštruovaná kolonáda (podobne ako Obchodný dom v Zlíne) je veľká krása. Konečne niekto z kompetentných nedovolil zahltiť tieto pekné miesta vizuálnym balastom a gýčmi. Konečne prechádzka po kolonáde lahodí oku, to je potom liečenie! A Jurkovičov dom tu zrazu žiari ako diamant! Ešte keď zrekonštruujú jeho unikátne riečne a slnečné kúpele, to len bude nádhera! Využite aplikáciu zvukovej mapy Luhačovíc a túlajte sa po meste prostredníctvom rôznych príbehov zaujímavých miest a osobností, bude sa vám to páčiť.

A kam v Luhačoviciach za jedlom? Keď už pertraktujeme tú architektúru, musíme navštíviť Boutique Hotel Radun a jeho reštauráciu Republika. Ak by som sa mala niekedy ubytovať v Luhačoviciach, tak (okrem prenocovania v Jurkovičovom dome) by som sa asi ubytovala v Radune, ktorý je postavený podľa návrhu Bohuslava Fuchsa v štýle bieleho funkcionalizmu. (Rýchlo som od Jurkoviča utiekla zas k funkcionalizmu, čo?) Lebo tu to máte dva v jednom aj s dobrým jedlom. My sme boli v Radune na obed a vzali sme obedové menu útokom, celé od A po Z. Nabudúce, keď tu budeme spať, si dáme aj večerné degustačné menu a keby sme to náhodou prehnali s vínom, ráno si skočíme chlipnúť z Vincentky a všetky hriechy budú zažehnané. Veď od toho sú kúpele, nie?

Teraz dva tipy na jedlo z Valašska, oba zhodou okolností mimo mesta, čiže ideálne na občerstvenie počas výletov do prírody v okolí. Obe výletné reštaurácie sídlia v krásnom areáli uprostred záhrady s možnosťou ubytovania, sedenia vonku a zábavy pre neposedné deti. A hlavne široko ďaleko nič lepšie nenájdete. V prípade Valašského Meziříčí navštívte penzión Na kraji lesa a vo Vsetíne U Vychopňů. Kuchyňa Na kraji lesa je pomerne rustikálna, s dôrazom na veľa mäsa a veľké porcie, ale varí sa tu poctivo, podomácky, z čerstvých a sezónnych surovín, chutiť tu bude najmä konzervatívnejším stravníkom a prieberčivým deťom.

U Vychopňů je dizajn interiéru i jedál o čosi rafinovanejší a štýlovejší, krásne sa tu aplikuje škandinávska vlna na miestne valašské pomery, veľmi to tu tej severskej estetike svedčí. Chuť jedál je vycibrenejšia (oproti Na kraji lesa) a vrstevnatejšia. Bavili ma detaily ako vetvičky kôpru na dezertoch alebo prepeličie vajíčka so zemiakmi z pahreby s kôprovou omáčkou (a hovädzími líčkami), ich signature dish, vrelo odporúčam. Reštaurácia U Vychopňů je i na moravské pomery, myslím, zjav, zbožňujem objavovať takéto zašité poklady na nečakaných miestach. O to viac, že na Vsetínsku toho krásna (okrem prírody) nenájdete veľa. Drsný kraj, drsná poetika. Ale aby som nezabudla, pre najlepšie valašské frgály sa vyberte do dediny Palačov do pekárne Anežka. Na čerstvé teplé frgály bude stáť fronta ľudí, ale ak sa ponáhľate, vzadu vo dvore sú dva výdajné automaty na chladené frgály v škatuliach ako od pizze, vyskúšajte. Ráno, keď si ich budete dávať ku káve, mi poďakujete.

Naopak, to na Slovácku je to krásno často až na hrane gýča, krajina ako maľovaná. Prekvapí vás, koľko veterných mlynov tu nájdete. Pri jednom takom vám odporúčam zastaviť sa na obed či večeru, alebo rovno aj prespať. Bukovanský mlýn pri obci Bukovany je presne tým miestom, aké chcete míňať na cestách častejšie. Posedieť, pokochať sa, vypustiť deti medzi zvieratká a dať si chutný obed. (Deti tu chceli ostať spať, páčilo sa im tunajšie štýlové ubytovanie, už vedia, čo je dobré, fafrnkovia.) Pošťastilo sa nám ešte zachytiť marhuľovú sezónu, parené buchty boli jedna báseň! A určite si pozrite krajinu z výšky mlyna, vidno odtiaľto pekne doďaleka.

A keby ste chceli viac takých pohľadov na malebné Slovácko z výšky, zastavte sa na vyhliadke vo viniciach Kobylí vrch. Určite ste túto špirálovitú (a bezbariérovú) konštrukciu videli niekde na instagrame, vyzerá úchvatne. Ani my sme neodolali a išli sa pozrieť zblízka na túto vydarenú realizáciu brnianskeho architektonického štúdia Keeo4design. Pri dobrej viditeľnosti odtiaľto dovidíte na Pálavu i na rakúske Alpy. A kto nemá rád výšky, bude dole pri zemi hľadať kešku, každému, čo jeho jest.

Na Kyjovsku sme našu cestu po strednej Morave ukončili, ale už teraz sa tešíme na ďalšiu sezónu, stále je tu čo objavovať a kam zapichovať vlajočky na mape. Či už to budú miesta s dobrou architektúrou, kávou, jedlom či pamiatkami je vlastne jedno, lebo v konečnom dôsledku sú to všetko atribúty kultúrnej krajiny, po ktorej nám srdce piští a ktorej sa nevieme nabažiť. A o čom to bude nabudúce? Na Morave ešte ostaneme a budem(e) spomínať na leto na jej úplnom juhu. Pridáte sa?

Fotogaléria: