… hádam sa sem časom nejakí slovenskí someliéri a reštauratéri zatúlajú.

Garam mente

Nebolo by to leto, keby sme neabsolvovali nejakú tú vinársku romantiku. Začínam mať dojem, že nás na cestách za vínom skôr ako víno samotné priťahuje všetko okolo neho, respektíve ľudia, ktorí ho robia. Navyše nás baví objavovanie (navonok skrytých) pokladov, ktoré tu okolo seba máme. Jedno s druhým, naším posledným takýmto objavom je oblasť Dolného Pohronia (Garam mente), pán Frigyes Bott a jeho víno.

Keď sme v Belej vystúpili z auta a prešli sa po dedine, mali sme pocit, že sme v Tokaji. Vulkanické podložie, mikroklíma 2 riek a odrody ako Furmint a Lipovina, či charakter niektorých vín (najmä cuvée Super Granum) nám silno pripomínali Tokaj a tokajské vína. Len tu sa cibébam vyhýbajú, kým v Tokaji sa za ne modlia…

Na prvý pohľad vidieť, že Frigyes Bott veľa cestuje, zaujíma sa o dianie okolo vína a inšpiruje sa u najlepších. Vidno to na spôsobe prezentácie na webstránkach, logotype, ubytovaní a službách, spojených s degustáciami, občerstvení a najmä na tom, ako o víne rozpráva. Tá jeho bytostná zaujatosť vínom (ako on vraví, fanatizmus) a životná energia nevzniká len tak, tá sa musí stále niečím novým dopĺňať a sýtiť. Ako veľmi by som si želala, keby každý (nielen vinár či reštauratér) pochopil, aké dôležité je cestovať a spoznávať svet.

Z jeho vín ma osobne najviac oslovili tunajšie pôvodné, historické odrody ako biely Juhfark (Ovčí chvost) či červená Kadarka, ktoré okrem toho, že sa s nimi nestretnete len tak hocikde, znamenajú aj obrovský potenciál do budúcnosti pre túto vinohradnícku oblasť. Pinot noir si dnes môžete dať na celom svete a nikomu nenapadne ísť do Belej kvôli Sauvignon Blanc, ale čo cudzincov zaujíma, je práve to, čo inde nenájdu. Snaha odlíšiť sa, je, myslím, správny smer v dnešnom globalizovanom svete, z ktorého môžu profitovať tak domáci, ako aj turisti.

Náš pobyt a degustácia u Bottovcov chvíľami pripomínali gastronomicko-cestovateľský trh. S domácimi, ale aj s ostatnými účastníkmi sme si povymieňali skúsenosti a hlavne tipy na ďalšie chutné dobrodružstvá. Tvorili sme takmer ukážkovú V4 skupinku, spoznali sme majiteľov jednej reštaurácie v Békešskej Čabe a mladých podnikateľov s kávou z poľského Kołobrzegu. (Prezradil ich aeropress a ostatné príslušenstvo v kuchynke. Tak ako je venčenie psov dobrý spôsob, ako sa zoznamovať s psíčkarmi, kávičkárov spoznáte podľa aeropressu. To, že od nich ráno dostanete ešte aj lahodnú kávu, je len bonus navyše.)

Zistili sme, že máme s domácimi podobný vkus na reštaurácie a jedlo. Mimochodom, pani Bottová nám pripravila vynikajúcu a originálnu večeru. Kura s omáčkou z bieleho vína a kamiliek(!) so špeclami (spoznávate v tom tradičný kurací perkelt s haluškami? aké cool!) a jednoduchý dezert – piškótu so smotanovým krémom a ovocím. Bottovci používajú domáce produkty zo spriatelenej farmy v Salke – domáce kurence, kačice, mangalice i hovädzie Angus či Galloway. Ochutnali sme ich fantastickú domácu smotanu (strašne mi pripomenula detstvo), ako aj domáci chlieb (detto) a nadšení sme boli aj z oleja z tekvicových jadierok (jadierka sú zo Salky), ktorý si dávajú lisovať v Rakúsku a ponúkajú ho popri víne ako ďalší miestny produkt „Garam mente“ spolu s ručne robenou čokoládou s tekvicovými jadierkami. Och, a tie raňajky!

Pán Bott má skvelú rodinu, popri manželke mu pomáhajú aj deti. Najstarší syn študuje za vinára v Maďarsku, dcérka sa zaujíma o pečenie a najmladší syn o varenie. Ja vidím budúcnosť tohoto rodinného vinárstva veľmi pozitívne a predpovedám mu hviezdnu budúcnosť. Bohužiaľ, aj v tomto prípade platí, že doma nie je nikto prorokom a vína Frigyesa Botta sú známejšie za hranicami, ako u nás. U Bottovcov sú však dvere otvorené, hádam sa sem časom nejakí slovenskí someliéri a reštauratéri zatúlajú. Lebo toto treba vidieť a zažiť. A písať o tom.

Pôvodne sme sa na druhý deň chystali obedovať v Château Béla, ale keďže bola reštaurácia kvôli svadbe zatvorená, hľadali sme náhradné riešenie. Pýtali sme sa aj pani Bottovej, či je v okolí nejaká reštaurácia, ktorá varí z miestnych surovín a oplatí sa ju vyskúšať. Na rovinu povedala, že taká nie je a že zvyknú svojich hostí posielať do Ostrihomu do Prímás pince. V Ostrihome sme boli pred 9 rokmi a veľmi sa nám tam páčilo, len sme nemali šťastie na Baziliku, ktorá bola zatvorená. Vtedy som si povedala, že sa sem musíme ešte niekedy vrátiť. A tak sa mi vďaka svadbe v Château Béla splnilo želanie vidieť ostrihomskú Baziliku zvnútra, pekne komplet od kupoly až po kryptu a ešte aj zakončiť tento výnimočný zážitok skvelým obedom v pôsobivých priestoroch reštaurácie Prímás pince. (Jedna perlička – okrem detského kútika a dokonale pre deti zariadených toaliet tu majú zamestnanú aj animátorku, ktorá sa s deťmi hrá a zabáva, kým rodičia jedia.)

Prímás pince je prvým serióznym podnikom, odskúšaným na našej novej maďarskej food mape. Čiastočne tu, ale hlavne vďaka najnovším vzrušujúcim správam z Budapešti, nás začal neodvratne lákať prieskum tohoto pre nás neznámeho gastro terénu. Je dosť možné, že sa odteraz o našu priazeň bude deliť Viedeň s Budapešťou, kto vie? Tak či onak, je sa na čo tešiť a keď všetko dobre pôjde, nejaká maďarská gastroturistická inšpirácia sa tu ešte (čoskoro) objaví. Stay tuned…

Fotogaléria:

2 komentáre/ov "Garam mente"

Pridaj komentár
  1. Andrea Mackova

    13. augusta 2015 o 18:59

    krásne čítanie Zuzka, zasnívala som sa a zacnelo za mi za Tokajom..:-)

    Odpovedať

Pridaj komentár