Ísť do Roky, je ako ísť do divadla.

East Meets West

Večera v The Providores spred dvoch rokov v Londýne v nás zanechala veľmi silný dojem. Zapáčila sa nám tá neopakovateľná atmosféra, profesionálna obsluha a perfektné jedlo, ktoré so sebou prvotriedny podnik svetového formátu prináša. Často sme naň spomínali a tešili sa na podobné zážitky aj tento rok. Návštevy reštaurácií sme preto plánovali veľmi dôkladne. Jeden večer sme mali vyhradený pre Ottolenghiho a jeho blízkovýchodnú kuchyňu. Jeden večer sme určite chceli venovať domácej britskej gastronómii. A do tretice sme nemohli vynechať Áziu.

Keďže sme milovníkmi japonskej kuchyne, vybrala som pomerne novú reštauráciu Roka (na Charlotte Street v Soho), mladšiu sestru známejšej Zumy. V Roke sa varí v štýle robatayaki (grilovanie na ohni), vedela som, že to bude spektákel. Ísť do Roky, je ako ísť do divadla. Okrem toho, že vám nedovolia fotiť „dianie na scéne“, aj tu platí, že čím lepšie sedenie, tým lepší zážitok. Pôvodne nás usadili k stolu pri okne, ale vypýtali sme sa priamo k pultu, ktorý sa ťahal okolo centrálneho grilu a mohli tak sledovať, čo sa deje v otvorenej kuchyni. Predstavenie grilmajstrov nás natoľko zaujalo a pohltilo, že sme si až ex-post uvedomili, že sme sa v Roke skoro vôbec nerozprávali. Pozerali sme pred seba a nevedeli odtrhnúť oči od grilu.

Párkrát sme sa nechali príjemne vyrušiť objednaným jedlom, ale aj tak som mala stále pocit, že jem pri telke. Jediné, čo nás dokázalo odpútať od diania pred nami, bol ryžový hrniec s krabím mäsom a wasabi tobikom. Vybrala som ho zo zvedavosti, aby sme vyskúšali niečo nové. Jednoduchá, rustikálne servírovaná ryžová kaša vzdialene pripomínala talianske rizoto, ale nezameniteľná aróma a chuť dashi nás nenechala na pochybách, že sme stále v Ázii. Zamiešaná s citrónovou šťavou, kúskami čili a tobikom, príjemne praskajúcim pod zubami, bola tým najlepším, čo sme v Roke ochutnali.

Inak sme mali jeden malý vegetariánsky šalát z morských rias, polievku z červeného misa s hubami nameko, ako hlavné jedlo grilovaného morského ostrieža so šalátikom z morských rias, yuzu, shisa a ďumbieragrilovaný steak z hovädzej sviečkovice s namáčacou omáčkou z čili, ďumbiera a jarnej cibuľky. Z dojmov z Roky sme sa museli ešte chvíľu spamätávať. Presne, ako keď odchádzate z dobrého filmu. Zostane vám v hlave.

Náš posledný večer sme strávili tam, kde sme začínali, v Barbicane. Úplne iné prostredie, úplne iný koncept, iný zážitok. Vybrať tú správnu, modernú a pritom poctivú a chutnú britskú kuchyňu nebolo ľahké, ale nakoniec som bola spokojná, zvolili sme to najlepšie. St. John Fergusa Hendersona. Fergus Henderson je pojem a fenomén. Po celý čas sa vo mne v St. John miešali dva svety – starosvetský a moderný. Celkový dojem ale nebol zmiešaný, skôr vo mne vzbudzoval pocity príjemnej nadčasovosti a istoty, že som na dobrom mieste.

St. John sídli v atypických priestoroch staršej obytnej budovy, ktoré svojím industriálnym charakterom pripomínajú jedáleň v nejakej starej fabrike z minulého storočia. Koncept St. John vychádza z úsporného spracovania surovín od A po Z s prihliadnutím na tradičné britské jedlá, teda akási britská „cucina povera“ v súčasnom trendy outfite.

Dali sme si obaja predjedlo, hlavné jedlo i dezert. Ja som mala perfektne ochutený dubolistý šalát so slimákmi a krutónmi. Muž ochutnal prvýkrát v živote špikové kosti. Krásne servírované s krajcom nasucho opečeného kváskového chleba a so šalátikom z petržlenovej vňate. Okrem toho, že špikové kosti mužovi veľmi chutili, páčilo sa mu špeciálne náradie na manipuláciu so špikom. Zábava jesť a neskôr aj sledovať iných hostí, ako sa pasujú s vyškrabávaním špiku.

Ako hlavný chod chcel muž ochutnať špecialitu podniku, povestné pečené bravčové Middlewhite, ktoré podávali s vodnicou a paprčkami. Ja som sa takisto odhodlala na mäso, tentoraz teľacie, dusené na fenikli. Podávané s aioli a štipľavou anglickou horčicou malo celé jedlo zrazu úplne iný charakter. K mäsám sme si nechali odporučiť misu tradičnej varenej zeleniny. Aké britské! Zelenina bola vynikajúca, čerstvá, nerozvarená, plná chuti. Len bolo všetkého priveľa. Toľko mäsa ja často nezjem ani za týždeň. Rovnako ako dezert. Zmrzliny z jablčného curdu mi prišli tri veľké kopčeky, z ktorých som horko-ťažko zvládla jeden. Muž sa ale na veľkosť ultračokoládovej tortičky s crème fraîche nesťažoval.

Podčiarknuté, sčítané, strávili sme v Londýne tri fantastické večery s vynikajúcim jedlom, obsluhou a atmosférou. Neskutočne sme si to užili, obohatili sa o zaujímavé a pozitívne skúsenosti. S jedlom však rastie chuť a ja sa už teraz teším, čo to bude na budúce. Západ, Stred, či Východ?

Fotogaléria Roka:

 

Fotogaléria St. John:

Ďalšie články o Londýne:
London Positive
Ottománia
Jedlo ulice
Taste of London
London’s Calling

Pridaj komentár