Čo očakávate od (svojej/dobrej) kaviarne? napadlo mi potom, čo sme absolvovali barcelonský food maratón, hojne popretkávaný zastávkami na kávu. Cielene sme vyhľadávali kaviarne 3. vlny, ale aj tak sme ich zažili také spektrum, že moje otázky boli na mieste. Čo je dobrá kaviareň a čo vlastne chcem od „svojej“ kaviarne?

Barista je celý čas vaším hostiteľom a sprievodcom…

Samozrejme, je rozdiel, keď ste na cestách a chcete si len oddýchnuť a dobiť baterky. Druhá vec je, keď ste tu doma a hľadáte miesto, ktoré by bolo súčasťou vášho života, vášho životného štýlu a mohli ste ho prijať za svoje. V oboch prípadoch si ale myslím, že kaviareň by mala byť oázou, priestorom, ktorý vás dokáže odpútať od vonkajšieho sveta a preniesť na chvíľočku „niekam inam“. Či už sem prídete len tak v tichosti posedieť a pozorovať ľudí, alebo sa baviť s priateľmi.

Najlepší zážitok s kávou sme v Barcelone mali v „coffee labe“ Nomad Coffee. V zastrčenej uličke, mimo akéhokoľvek ruchu veľkomesta, sa nachádzajú priestory ich pražiarne i kaviarne pekne na jednom mieste. Prevádzka i estetika kaviarne pripomína koncept japonského sushi baru. Máte tu možnosť zblízka sledovať baristu, ako vám pripravuje kávu a servíruje ju priamo pred vás na mramorovú doštičku. Barista je celý čas vaším hostiteľom a sprievodcom, pýta sa na váš názor a primerane udržiava kontakt. Ak nemáte záujem o aktívnu komunikáciu, môžete si odsadnúť do okenných výklenkov a relaxovať, no i tak vás má hostiteľ stále v merku a stará sa, aby vám nič nechýbalo. Káva je starostlivo pripravená a odkomunikovaná. Vyskúšali sme Etiópiu na espresso aj aeropress, obe vynikajúce, hoci filtrovaná káva sa nám zdala redšia, vodovejšia, než na akú sme zvyknutí z domu.

Zvedaví sme boli aj na slávny Satan’s Coffee Corner v gotickej štvrti. Táto kaviareň nás ale trochu sklamala, očakávali sme viac od kávy, ale najmä od atmosféry podniku. Tu nejde ani tak o klasickú kaviareň. Káva sa pripravuje „za okienkom“ buď ako take away, alebo si ju môžete vypiť vo vnútri. V čase našej návštevy tu bolo celkom rušno, čiže bez obsluhy, čo sa podpísalo na kvalite kávy (filtrovanú sme si radšej ani nepýtali, aby sme nezdržiavali), čistote šálok, aj priestoru a celkovej nie veľmi príjemnej atmosfére, takže sme sa tu dlho nezdržali.

Takisto hektický je aj Cafés El Magnífico, turisticky dosť prefláknutý coffee shop, kde predávajú hádam všetko, na čo si spomeniete. (Pražia a dodávajú kávu do viacerých kaviarní v Barcelone.) A hoci podnik nemá kaviarenskú časť, len výdajný pult, je tu dosť školeného personálu, ktorý sa o vás postará. Kvôli stiesneným a zaprataným priestorom sa filtruje v zákulisí, baristu nevidíte pri práci. Ochutnávka je tiež skôr na stojáka, ale prezentácia kávy je na slušnej úrovni (aeropress servírovaný v pohári na víno) a káva nám chutila, napriek tomu, že filtrovaná bola opäť vodovejšia.

Viac filtrovanej kávy sme v Barcelone už neskúšali, zato sme si užili espressá a mliečne kávy až-až. Musím povedať, že mi viac vyhovovali menej exponované podniky a maximálne som si vychutnávala bistrá a kaviarne, kde sme neprišli primárne testovať kávu, ale len akože oddychovať počas celodenného chodenia po meste. Po treťom, krízovom dni sme veru posedávali stále častejšie a dopriali si káv aj niekoľko za sebou. Sedenie vo výkladoch, pozorovanie ľudí na ulici či vo vnútri a obyčajné „kukanie do blba“ ma utvrdilo v tom, že toto sú presne tie momenty, ktoré mám na kaviarňach najradšej. Možnosť zastaviť a odreagovať sa. Úplne vypnúť. Zrelaxovať. Nadýchnuť sa.

Napríklad keď sme sa ráno zastavili v kaviarni Cafeína a chceli načerpať silu pred náročným predieraním sa davom turistov pred katedrálou Sagrada Familia. Príjemný miestny podnik, kde bol chudák barista ponechaný sám na pospas osudu, očividne nestíhal vybavovať objednávky a dosť kávu flákal. (Muž sa len chytal sa hlavu, keď videl, ako mu čokoládovým topingom začal čmárať do peny kapučína.) Alebo naopak, keď sme sa v posledné ráno v duchu lúčili s Barcelonou pri dokonalej káve v Onna café v ich super strohom a štýlovom interiéri. Alebo keď sme po náročnom dni v Poble Secu odfukovali v útulnej kaviarničke Manso‘ s a čakali na západ slnka. Sedeli by sme tam asi doteraz, keby sme nemali namierené na predstavenie spievajúcej fontány v Montjuïc.

Na mňa osobne najviac zapôsobili kaviarne – bistrá, kde sa spájalo dobré (rýchle) jedlo s dobrými nápojmi a kávou a človek si mohol komplexnejšie vychutnať atmosféru, miestny kolorit a genia loci. Okrem už spomínaného bistra Caravelle, by som spomenula najmä bistro OMA (bicykle!) a kaviareň Tarranà, kde bolo čo obdivovať nielen na jedálnom a nápojovom lístku, ale aj v interiéri a spôsobe, ako funguje miestna komunita. A hoci sme neskúšali filtrovanú kávu, naše kávy boli vždy skvele zvládnuté a chuťovo nadpriemerné.

Možno aj vďaka tomu sa nám káva v Barcelone „neprejedla“ a nepotrebovali sme si od nej oddýchnuť, práve naopak. Nabrali sme veľa inšpirácie a podnetov a vlastne na základe týchto intenzívnych kaviarenských skúseností sme si uvedomili pár „dôležitých“ vecí. Napríklad, že ja už zlú kávu neviem vypiť. Že muž potrebuje do svojej kávovej výbavy digitálnu váhu s časovačom a ja do práce kávový mlynček. A ja som konečne našla tú „svoju“ kaviareň aj v Bratislave a prišla som na to, čo od nej očakávam a čo mám na nej najradšej.

Cestujte, možno sa rozjasní aj vám.

Fotogaléria:

Ďalšie články o Barcelone:
Preťaženie 3G – Gaudí, gotika, gastronomika
Ako začať deň
Cine-Eye Barcelona
Roca a jeho bratia