Talianska kuchyňa má prednosti, ktoré ju robia jednou z naobľúbenejších na svete. Je mi sympatická uvoľnenosť a ležérnosť, ktorá je pre talianske stolovanie a servírovanie taká typická. Taliani si nepotrpia na škrobenú etiketu, zaobídu sa bez zbytočných príborov a riadu, jedia rukami a ešte si aj poblizujú prsty. Keď prišla kamarátka z Ríma ku mne na večeru, s takou chuťou jedla, že ňou nakazila všetkých naokolo. Nakoniec pokojne zobrala prázdny pekáčik zo sporáka a povzbudzovala ostatných, aby ho povytierali bagetou, vraj tam zostalo to najlepšie. Radosť variť.

Minulý rok som si v Prahe kúpila knižku La Bella Vita - život, láska a jídlo v Jížní Itálii. Autobiografické dielko Angličanky Vidy Adamoli, ktorá sa vydala do Talianska. Po každej kapitole svoje zážitky dopĺňa nejakým miestnym receptom. Z nich ma nadchol jeden jednoduchý dezert, ochutený čerstvý syr ricotta. To je presne ten typ pohostenia pre nečakané návštevy alebo kamarátky, keď dobehnú na kus reči. Takmer žiadna príprava, ležérne servírovanie, ale zaručený úspech. Vida Adamoli písala, ako s kamarátkami popíjali marsalu a mandľovými biscotti vyjedali ricottu, ochutenú cukrom, kávou a rumom. Vy si môžete ricottu, biscotti a ochucovadlá nahradiť niečím iným, čo budete mať doma, čo dostanete v obchode a čo máte radi.

Ricotta condita

čerstvý syr ricotta (alebo mascarpone, philadelphia, jemný nehrudkový tvaroh a pod.)
ovocie (čerstvé, kandizované, zavárané, džem a pod.)
orechy (celé, mleté, posekané alebo opražené vlašské, lieskové, píniové, mandle, pistácie a pod.)
cukor (práškový, hnedý, med, javorový sirup a pod.)
kakao alebo instantná káva
alkohol (tmavý rum alebo nejaký obľúbený likér)
piškóty, keksy alebo biskvit

Ricottu vymiešajte dohladka a dajte do väčšej misky s naberačkou. Ostatné dochucovadlá naservírujte do menších mištičiek alebo šálok s lyžičkami. Otvorte fľašu likéru a balenie piškót. Každému hosťovi dajte jednu prázdnu misku, do ktorej si naberie trochu ricotty a podľa vlastnej fantázie dochutí.

Určite sa vám už niekedy stalo, že ste si kúpili nezrelé mango a zistili to až po rozkrojení. A možno by ho viacerí z vás potom aj vyhodili. Nie je to nutné. Vo svete sa je zelené mango rovnako ako zelené paradajky celkom bežne. Stačí si na internete vygoogliť recepty zo zeleného manga a dozviete sa, ako si ich pripravujú v Thajsku, Karibiku alebo Latinskej Amerike. A možno si nejakú inšpiráciu prinesiete aj sami z dovolenky.

Nastal čas grilovačiek a záhradných párty. Postarajte sa o senzačné šaláty, salsy a zeleninové prílohy k mäsu. Z nevďačnej úlohy grilovacieho sekundanta sa stanete hviezdou večera. Neuspokojte sa s nakrájanou zeleninou, chlebom alebo kupovanými dresingmi. Vymyslite si niečo špeciálne. K chuťovo výraznému grilovanému mäsu sa hodia aj výraznejšie chute, pikantné ovocie alebo nezvyčajné kombinácie chutí. Do rukolovému šalátu s pokojným srdcom nakrájajte pár jahôd, pokvapkajte balzamikovým octom a okoreňte čiernym korením. Kúsky čerstvého ananásu posypte drvenou sušenou čili papričkou a štipkou morskej soli. Dajte menej obľúbeným druhom zeleniny druhú šancu a upriamte na ne rafinovane pozornosť.

Salsa zo zeleného manga

1 nedozreté mango
1 limeta
1 malá červená cibuľka
pár lístkov medovky (alebo mäty, koriandra a pod.)
štipka soli

Mango ošúpte a nakrájajte na menšie kúsky. Čili papričku zbavte žiliek a semienok a nakrájajte na drobno. Cibuľu tiež nakrájajte na drobno. Lístky medovky umyte a nasekajte. Všetky prísady premiešajte a dochuťte limetovou šťavou a soľou podľa potreby.

Reďkovkový šalát na japonský spôsob

reďkovka
japonská sójová omáčka
ryžový ocot (alebo mirin)
sezamové semienka

Reďkovku nakrájajte škrabkou na zeleninu na jemné plátky, alebo nožom na hrúbku zápaliek. Na marinádu zmiešajte trochu sójovej omáčky a ryžového octu alebo mirinu (sladkého ryžového vína). V prípade potreby dochuťte cukrom alebo soľou na príjemnú sladko-slano-kyslú chuť. Reďkovku zalejte marinádou, nechajte trochu odstáť a nakoniec posypte sezamovými semienkami, ktoré môžte na zvýraznenie chuti aj nasucho opražiť na panvici.
Namiesto reďkovky môžte použiť aj uhorku.

Kysnutý chlieb zo San Francisca je v USA jedinečný. Vychádza z tradície francúzskeho pečiva a kolujú o ňom legendy. Kysnuté cesto naň vraj vzniklo z prírodného kvásku vďaka špecifickému ovzdušiu v zálive. Múku zaliali trochou vody a cesto si samo natiahlo z ovzdušia kvasinky a laktobacily, potrebné na jeho vykysnutie… Časť pôvodného kvásku si vždy ponechali na vykysnutie ďalšej a ďalšej dávky cesta a takto prírodný kvások žije v San Franciscu už 100 rokov. V meste existujú dva druhy pekární. Jedny pečú zásadne sladké pečivo a koláče a druhé chlieb, pizzu a slané pečivo. Pečú ich v 130-ročných tehlových peciach, ktoré vekom zrejú ako víno. Čím sú staršie, tým vraj pečú lepšie.

Ak ste však na sladké, zo San Francisca nemôžete odísť bez ochutnania pravého cheesecake-u. Na námestí Union Square sa z fasády obchodného domu Macy´s na okoloidúcich usmieva vábivé logo The Cheesecake Factory. Sídlia na jeho najvyššom poschodí s terasou. Očakávali sme útulnú a tichú cukráreň, ale výťah nás vypľul do rušnej recepcie obrovskej reštaurácie. Zaradili sme sa k hlúčiku postávajúcich a keď na nás prišiel rad, pre istotu som sa spýtala mladého muža za elektronickým rezervačným systémom, na čo tu stojíme. Vysvitlo, že na stôl. Mali sme šťastie a o chvíľu sme už sedeli na presklenej terase s výhľadom na Union Square. Fajn. Z tridsiatich príchutí cheesecake-u bolo ťažké si vybrať, ja som nakoniec vyskúšala originál a môj muž čokoládovo-pralinkovo-malinový. Boli vynikajúce, ale ani jeden sme nedojedli. Bolo to fyzicky nemožné.

Americká kávová kultúra funguje na troch úrovniach: žbrnda - Starbucks - káva. Žbrnda je takmer všade a často zadarmo. Dá sa vypiť len s rovnakým množstvom mlieka a cukru. Starbucks je rafinovanejší a úspešne spája obsah žbrndy s formou kvalitnej kaviarenskej kultúry. Nie je žiadnym tajomstvom, že Starbucks zámerne prepráža svoje kávové zrnká, aby chutili horko a pripálene. Tak si totiž väčšina ľudí predstavuje, že by mala káva chutiť. A zákazníkov Starbucks to núti kupovať si ľahšie piteľné a najmä drahšie druhy ochutených káv s mliekom a sirupmi. (Tiež som si uvedomila, že som od Starbucksu nikdy nepila obyčajnú kávu.) Našťastie sú v Amerike možnosti aj pre znalcov a milovníkov kávy, ktorí si v príjemných kaviarňach môžu vychutnať aj dokonalé espresso. Káva sa podáva bez cukru, mlieka alebo vody. Dochucovadlá fungujú na pultíkoch, kde sa každý obslúži sám. Úplnou bombou sú potom kníhkupectvá/kaviarne, kde si pri kávičke pokojne listujete v obľúbených knižkách a časopisoch.

Ako tak rozmýšľam o tej našej kultúre, vravím si, ako líška vo vinici, ešteže tu také pekárne, cukrárne a kaviarne nemáme. Chlieb ani pečivo nejem, sladkého jem až-až a kávy mi netreba. Tak nám treba!

Na ázijskú kuchyňu som zaťažená. Na japonskú obzvlášť, neodpustím si preto ešte jeden príspevok na túto tému, lebo v Kalifornii som si ako fanúšik japonskej kuchyne prišla naozaj na svoje. San Francisco je jedinečné aj v tom, že má vlastnú japonskú štvrť Japantown. Nečudujem sa, Japonci to majú sem relatívne blízko, niet lepšieho miesta pre slobodomyseľných Japoncov, utekajúcich z Japonska ako Austrália a západné pobrežie Ameriky. Aj mimo San Francisca, v širšom okolí zálivu natrafíte na množstvo dobrých japonských reštaurácií.

Naši japonskí priatelia zo San Matea nás vzali do dvoch skvelých reštaurácií Izakaya Mai (2^nd Ave) a Kisaku (4^th Ave). Aj keď sme s manželom už skúsení, veľmi sme ocenili ich pomoc s výberom jedál. Sami by sme s japonsky hovoriacim personálom komunikovali zrejme len cez nápisy v jedálnom lístku. V obidvoch prípadoch som však postrehla výrazný vplyv kórejskej (kimči) a čínskej kuchyne (taštičky z bravčového mäsa). A, samozrejme, neslabnúci celosvetový ošiaľ japonskými polievkami ramen. Aj vzhľadom na minuloročný hollywoodsky film The Ramen Girl s Brittany Murphy predpokladám, že šialenstvo menom ramen tak skoro neskončí.

Našich japonských priateľov som dobre pobavila, keď som im vravela, že suši robím aj doma, ale bez ryby, len so zeleninou a opekaným kuracím mäsom. (Asi by som sa tiež smiala, keby mi nejaký Japonec vravel, že si doma robí bryndzové halušky bez bryndze, len so slaninkou…) Nepomáhali ani argumenty, že u nás stopercentne čerstvá a bezpečná ryba neexistuje. A tak mi ako odškodné objednali misu suši a ja som si mohla bez obáv vychutnávať všetky tie super čerstvé, lahodné, na jazyku sa rozplývajúce kúsky rýb a darov mora. Okrem iného sa mi po prvý raz podarilo ochutnať aj úhora (vždy mi napadne epizóda “unagi” z Priateľov:), čerstvé edamame (zelená strukovina) a yamaimo (horský zemiak). No a čapované pivo Sapporo a sladulinké saké boli už len čerešničkou na torte týchto nezabudnuteľných “výletov do Japonska”.

Bolo to ako sen. Opäť som sa raz rozplývala nad misou vietnamskej polievky pho a nasávala arómu koriandrovej vňate, limetky a vietnamskej mäty. A nad thajskou kokosovou polievkou tom yum zase vôňu citrónovej trávy a thajskej bazalky. Všetky tie dobre známe vône a chute ma v San Franciscu vrátili do čias života v Melbourne a jeho kulinársky neobmedzených možností.

V San Franciscu je najväčšia čínska štvrť mimo Ázie na svete. Je taká kompaktná a silná, že sa v jej uliciach cítite naozaj ako niekde v Číne. V Chinatowne sa nehovorí po anglicky a jej obyvatelia čítajú miestne noviny vydávané v čínštine. Vybrať si z desiatok reštaurácií nie je ľahké, všetky sa nám zdali rovnaké. Až na jednu. Náhodou sme sa ocitli v obrovskej a hlučnej jedálni, kde za stovkou stolov jedli masy miestnych ako na bežiacom páse. Zvyšok hladošov sa s poradovými číslami tiesnil pri vstupe a vyčkával, kým im polorobotické usádzačky, freneticky sa medzi sebou dorozumievajúce cez mikrofóny, nenájdu voľný stôl. Toľko Číny naraz ma dosť vydesilo, hoci môjmu mužovi sa to divadlo dosť páčilo. Vytiahla som ho odtiaľ s tým, že si pod obedom na dovolenke predstavujem niečo iné. Nakoniec sme ako zázrakom objavili presne to, čo som hľadala. Malý nevábny podniček s take-away bufetom, kde jedli len samí miestni a my. Vo výklade viseli lesklé pečené pekinské kačky a my sme sa blažene usmievali do ostrokyslej polievky.

Ak sa niekedy ocitnete v hocijakej ázijskej štvrti, choďte sa najesť tam, kde je najviac ľudí a kde jedia miestni. Tam nájdete najautentickejšie ázijské jedlo. V tej sanfranciskej si choďte pozrieť manufaktúru čínskych koláčikov pre šťastie na ulici Ross Alley. Sú miestnou špecialitou. Vraví sa, že práve tu, v San Franciscu ich začali podávať v čínskych reštauráciách po jedle ako dezert. Ich popularita sa rýchlo rozrástla do celého sveta, vrátane samotnej Číny.

Uvariť si čínske alebo hocijaké ázijské jedlo je v San Franciscu hračka, miestne ázijské trhy prekypujú exotickou zeleninou a produktmi. Ochutnajte čerstvé vodné gaštany alebo tofu, chutia úplne inak ako ich poznáme u nás. Z ponuky čínskeho riadu a kuchynských potrieb sa vám až zakrúti hlava. Rovnako nevynechajte ani ochutnávku čínskych čajov vo Vital Tea Leaf na Grant Avenue. Vyskúšate druhy ako Pu-erh, Lychee Black, Jasmine Pearl, Ginseng Oolong alebo Siberian Rose. Okrem objavných a netušených chutí a vôní sypaných čajov tam zažijete aj skvelú šou. Pýtajte sa na Johna…

Vždy som si myslela, že Američania sú obézni z nekvalitnej stravy. Omyl. Američania sú obézni, lebo jedia gigantické porcie. Jedlo je kvalitné, poctivé, ale je ho nechutne veľa. Za celý čas v Kalifornii sa mi podarilo zjesť len jedno celé jedlo. Bolo to v “sektárskom” horskom kempe, kde sa cvičila jóga, reiki a taiči a v kuchyni varili moderné, zdravé jedlá, nepredávali kolu ani iné presladené sýtené nápoje, žiadne vyprážanie a porcie boli normálne ľudské. Všade inde sa súťažilo o najväčší burger, najbohatšie raňajkové menu, najväčšiu flaksňu mäsa a keď ste si nedali pozor, v sekunde vám doliali pohár horko-ťažko dopitej kávy alebo koly. Bohapusté plytvanie a vyhadzovanie peňazí do koša.

Kalifornia je zem zasľúbená. Od ryže až po banány si všetko dopestuje sama, dochová všetky druhy mäsa, rýb a darov mora. Má to šťastie, že je gurmánskym rajom západnej pologule a jedlo berie smrteľne vážne. Žiaden mľandravý toastový chlieb, ale nádherne nadýchaný kysnutý chlieb s kôrkou, žiadne mastné hranolčeky zo zemiakovej pasty, ale chrumkavé kusy zemiakov so šupkou. Ani raz som nedostala presolené alebo prevarené jedlo. V San Franciscu sa až fanaticky je a varí sezónne a lokálne. Ak práve nie je krabia sezóna, v krabích reštauráciách sa stravujú len turisti. Zarytí milovníci kvalitnej kávy si nikdy nedajú espreso v kaviarni, ktorá si sama nepraží kávu a nedajú si bezkofeínovú kávu, ak kaviareň nepoužíva na odkofeínovanie systém “Swiss water”. A najúžasnejšie na tom všetkom je to, že máte stále možnosť voľby. Idete tam, kde majú to, čo presne chcete.

V San Franciscu je toľko reštaurácií a bistier, že na ich použitý olej jazdia autobusy mestskej hromadnej dopravy. Práve v Kalifornii sa v 70. rokoch minulého storočia začala slávna gastrorevolúcia, ktorá celosvetovo zaviedla niekoľko progresívnych hnutí (slow food, fusion, organic a pod.). Žiť v San Franciscu je pre vyznávača modernej, pestrej a zdravej stravy požehnaním. Dostupné a chutné ázijské alebo mexické jedlo je na každom kroku, rovnako ako bio trhy a tržnice so zaručene čerstvými produktmi miestnych farmárov či rôzne špecializované lahôdkárstva od výmyslu sveta. Vycestujete za hranice mestskej aglomerácie a v stánkoch pri cestách zoženiete od jahôd až po artičoky všetko, čo práve rastie na okolitých poliach a sadoch.

Mám o čom rozmýšľať a snívať. Aspoň najbližšie dva týždne…